Svet sa otáča stále tou nesprávnou stranou ku mne. Nevidím, nevnímam, nepoznám tú lepšiu časť v tomto svete ... Niekedy mi ponúkne cítiť to zaujímavé chvenie vo vnútri mojej duše, no vzápätí je to zotreté jedinou sekundou okamihu vytriezvenia. Realita všetkých všedných dní je len málokedy prehlušená vzácnym okamihom vnútorného chvenia. No vzápätí zas zvíťazí krutá realita, ktorá ma stále ničí a ja vďaka nej pomaly umieram, pretože viem, že bez lásky a sama na tomto svete už dlho nevydržím. Zomriem zničená samotou, vnútorne rozožratá na malé kúsky, ktoré už nikdy v živote nikto neposkladá ... To pôvodné vo mne pomaly umiera. Neviem, či budem schopná ísť ďalej, neviem, či niekedy spoznám to, čo je pre niekoho úplnou samozrejmosťou ... Neviem, nepoznám, nechápem ...
Ten pocit je silnejší ako čokoľvek iné ... Už neverím, že prežijem vlastné sny, už neverím ničomu a nikomu, no obraz vlastnej blížiacej sa smrti je čoraz jasnejši ...