So fast ...

Tak dnes končí september a začína skutočná jeseň - október. Končí i pracovný týždeň a ja sa obzerám akou bleskovou rýchlosťou dokázal prejsť. Nestačím sa čudovať a vnímať dni uprostred týždňa. Jednoducho sa týždeň začne a v momente skončím v piatok poobede. Je to neskutočné ...
Rýchlosť života pulzuje na hrane a ja očakávam, že sa to niekedy zlepší. Ale asi je to všetko márne a nedokážem to všetko zastaviť ... ide to príliš rýchlo ... moje vnímanie to nestačí vstrebávať ...

I'm looking for ...

Je to akoby som plávala v nekonečnom mori otázok a odpovedí, ktoré spolu nesúvisia. Nedokážem nájsť správnu odpoveď ku otázke. Je to ako bludný kruh, ktorý sa nikdy neskončí. Čakám, či táto hádanka bude raz vyriešená, ale zatiaľ sa zdá, že pláva v nekonečnom bludisku, z ktorého nie je únik.

Premýšľam, či niekedy dostanem odpoveď na niektorú z mojich otázok. Zatiaľ sa márne pokúšam nájsť tú správnu, ktorá by vyriešila mnohé problémy. A tak stále hľadám a hľadám ... niekedy už strácam pointu môjho hľadania a pýtam sa samej seba, či to hľadanie správnych odpovedí ma zmysel. Či skôr nie je lepšie ísť ďalej bez zodpovedaných otázok ...

Už pomaly nezostane nič - iba prázdny svet, bez akejkoľvek radosti. Po tých všetkých prebdených nocí to vyzerá tak, že moje hľadanie zostane úplne márne ...

Sadness is the worst ...

Začiatok týždňa býva veľmi zlý, hlavne po peknom víkende, kedy si človek oddýchne, naberie nové sily a môže v pondelok ráno znovu začať ... Záleží len na tom, či sa deň začne podľa vysnívaných predstáv alebo sa začne tak hrozne, že by ste všetkých poslali niekam do čerta ...

Únava je neskutočná už po prvých hodinách, hoci som si počas víkendu relatívne oddýchla. Neskutočne veľa práce sa valí a neviem skončiť. Najradšej by som ušla niekam veľmi ďaleko, kde novodobá technika je neznáma a ja by som mohla len oddychovať a pozerať sa na modrú oblohu.

Realita týchto dní je čoraz ťažšia a neviem sa dostať do akýchsi zabehnutých koľají a stále vybočujem ... Chytá ma akýsi neskutočný smútok týchto dní a to je to najhoršie ...

A lot of differencies ...

Poviem Vám, je veľmi ťažko pochopiť, prečo je tak svet nespravodlivý. Život je strašne divný - jeden žije v bohatstve, druhý v chudobe, jeden márny život, druhý plnohodnotný, jeden je sklamaný, druhý šťastný, jeden je zúfalý a druhý veselý a takýchto protikladov je strašne veľa. Prečo človek nie je pripraevný na všetko a nedokáže ľahko znášať všetko to, čo mu život pripravý. Je to strašne ťažké pochopiť, prečo vlastne Boh prináša utrpenie i lásku a nekladie to rovnomerne rovnako na každého. Prečo je tak nespravodlivý a vytvára až také priepastné rozdiely. To nikdy nepochopím ... A tak sa neustále stretávam s veľmi veľa rozdielnosťami, ktoré sú na tomto svete a nikdy nechápem, prečo je to tak ... Niekedy mám pocit, že niektorí ľudia nesú na chrbte ťažký balvan, ktorého sa nedokážu zbaviť ...

Another day ...

Každý deň je iný a ja premýšľam, či to iné je dobré alebo zlé. Neviem to rozoznať, ale viem, že každý deň je iný. A tak sa snažím pochopiť rozdiely každého jedného dňa, ktorý mi prináša život, ale častokrát v nich nachádzam len podobenstvá toho druhého. Je ťažké nájsť tie malé odlišnosti, ktoré robia deň taký krásny a zároveň zvláštny. Práve taký deň sa oplatí žiť ...

An ordinary day ...

Dnes je úplne obyčajný deň, ktorý sa začal úplne obyčajne - obyčajne som vstala, obyčajne šla do práce, obyčajne som začala pracovať ako každý iný deň a obyčajne i prebieha každá minúta tohto dňa ... a tak obyčajne pokračujem v práci a obyčajne i odídem a obyčajne si ľahnem do postele a obyčajne zaspím a obyčajne sa skončí i tento deň - je to jednoducho obyčajný deň ktorý raz skončí a možno začne ďalší obyčajný deň ...

A voice of ghost ...

Niekedy počujem hlas, ktorý ma volá do hlbokej noci ... "poď so mnou, nasleduj ma" ... a ja počúvam ten neznámy hlas, ktorý mi šepká nežnými slovami o svojej oddanej láske. Je to neskutočne ťažké odolávať, ale stále som nevkročila do hlbokej noci za tajomným hlasom, ktorý by ma voviedol do tajomstva svojej lásky ...

A nightmare

Tie noci sú tak dlhé, že nedokážem pochopiť, prečo trvajú tak dlho ... zaspávam a čosi ma zobudí. Je to niečo nepopísateľné a dlhá noc sa môže začať. Ani nechcem pomyslieť, koľko zas bude trvať. Nekonečné chvíle, všetky polohy sa striedajú jedna za druhou. Nepomáha absolútne nič. S hrôzou zisťujem, ako pomaly ubiehajú hodiny. Minúta po minúte, každú sekundu rátam a nekonečná noc sa nie a nie skončiť. Nočné mory prelietavajú cez moju hlavu, dostávajú ma, dostávajú moju myseľ, opantali moje telo a ja sa nedokážem brániť. Som bezmocná - sama v posteli.

Samozrejme, že nočná mora dnešnej noci skončila tak dve hodiny pred tým, ako vstávam do práce ...

A môže sa začať nový týždeň. S elánom do práce. Pomaly ubiehajú hodiny i minúty. Čakám, kedy sa to trápenie skončí ...

A real life ...

Niekedy sa zdajú veci tak odlišné, že to, čo je "pravda", je úplná lož. A tak sa pýtam, či to, čo sa mi zdá, je skutočne pravé a nie iné.
I ľudia sa častokrát zdajú byť jednoznačne zaškatuľkovaní, ale niekedy dokážu poriadne prekvapiť. Je to nádhera, keď môžem pozerovať difenrenciálnosť dohto sveta. Ľudia i životné situácie ma prekvapujú každý deň. A tak premýšľam, či práve ta rozdielnosť ma láka ísť ďalej ...

Paint a grim ...

Snáď nič nového, ale ďalšie ráno, do ktorého som sa zobudila a nechcela ísť ďalej. Chcela som zo všetkým skončiť. Nechať všetko tak, odísť a viac sa nevrátiť. Akési neviditeľné povrazy ma držia na hladine môjho smútku a depresií. Chcem konečne skončiť a nechať to tak, akoby sa nič nestalo a začať niečo nové ...
Moju izbu zaliali slnečné lúče a ja som vedela, že ráno je tu zas neúprosne rýchlo a ja musím ísť ďalej i so všetkým, čo ma doteraz stretlo - a že to nie je nič rúžové vedia snáď len moje myšlienky, ktoré sa derú von a nečakane zalievajú moje okolie. Snažím sa z toho všetkého dostať - nedarí sa. Snáď to raz všetko pochopím, PREČO práve ja??

Yesterday's lullaby ...

Deň sa môže začať tak pekne a skončiť ako divná uspávanka minulých dní. Pocity miznú a prázdnota sa stáva súčasťou života. Stretnem Boha a porozprávam sa s ním o svojom živote. Nechápem jeho zámery a tak odkladám vieru do ďalších dní. Už nedokážem pochopiť príčiny tohto stavu a snažím sa vykľučkovať, ale bludisko je príliš veľké, aby som našla ten správny východ. Ani Boh, ani moja viera mi nedokázali pomôcť a tak strácam poslednú nádej. Nechávam sa niesť na vlnách všerajšej uspávanky a dúfam v lepší zajtrajšok, ktorý nikdy nepríde ...

A strange day ...

Dnešné dni sú akési divné, na ktoré nenachádzam slov. Raz som up, o chvíľu down a neviem sa naladiť na rovnakú hladinu, ktorá by ma unášala stále rovnakým prúdom šťastia. Toto vlnobitie ma zabíja a neviem sa z toho všetkého dostať von. Preto hľadám čo i len najmenšiu škulinku východu, čo by ma zaniesla na pokojnú hladinu môjho prežívania. Potom by som snáď pochopila tok mojich myšlienok, pretože teraz nechápem ani samú seba ...