Life ...

Bez hlasu som nemá, bez očí som slepá, bez srdca som prázdna ... Tak chodím ako živá mŕtvola, nič nepočujem, nič nevidím, nič necítim, exitujem len tak, ako na zotrvačník ... Zdá sa mi, že celý svet existuje na záložné batérie. Všetko je vyčerpané, bez akýchkoľvek citov, nemé, hluché, prázdne ... dožijem sa niekedy života, ktorý bude plný života?

Vice verca ...

Zdá sa ti všetko zbytočné a márne? Zdá sa ti, že život je krutý a prázdny? Zdá sa ti že svet je nespravodlivý? To všetko sú reálne myšlienky a pocity, ktoré zaplavujú tento svet, týchto ľudí, tento život ... Je to ako nekonečná rozprávka, bez šťastného konca ... Je to ako niečo, čo je v nás a my sa tomu nedokážeme brániť ... je to niečo, čo rastie z nás, čo je našou súčasťou ... tak kde je tá nádherná "pravda a realita", ktorú nás učili naši rodičia, ked sme boli malí?

Je to všetko naopak ...

The world have gone mad ...

Svet sa mi definitívne odvrátil chrbtom a ostala som zas úplne sama. Len na pár hodín mi dokáže ukázať, aký može byť svet otočený tvárou ku mne. Len pár dní ma dokáže udržať nad hladinou a zas na dlhé mesiace spadnem a topím sa v nekonečných vlnách oceánu. Doplávam vôbec niekedy na breh, aby som si mohla aspoň na chvíľočku oddýchnuť, nájdem zem pod nohami, aby som cítila istotu? Je to ako nekonečný zlý sen, z ktorého sa asi už nikdy viac v živote neprebudím ...

Nič už nezostalo, ani túžby, ani myšlienky, ani želania, ani láska, ani priateľstvo. Svet sa definitívne zbláznil a nechal ma úplne prázdnu ... Zanechal ďalšiu stopu, jazvu, ktorá sa tak ľahko nezahojí a zanechá navždy šrám ... Už nevidím ani necítim ... neviem kam pôjdem, ktorým smerom sa vybrať, všetko je definitívne preč ...

Som ako v labyrinte snov ...

The future ...

Nekonečný rad úbohých ľudí bez viery a vyznania stojí na konci ulice a čaká na nič a nikoho. Len tak, bez akéjkoľvek príčiny, bez akéjkoľvek viery, že sa niečo stane, stojí zástup ľudí čakajúci na nič a nikoho. Prechádzam okolo nich a vidím ich nemé tváre, bez akéhokoľvek výrazu s nehybným postojom. Uvažujem, či to nie sú sochy, postavené divným umelcom, preto sa jednej dotýkam. Živý človek bez odozvy a bez reakcie. Svet sa zbláznil! Ľudia budúcnosti, bez myšlienok, viery a vyznania, bez lásky a pochopenia, bez radosti a smútku, stojaci v nekonečne dlhom rade, čakajúci na nič a nikoho. Obraz v mojej hlave sa stal skutočnosťou ...

Nobody

Zavrel sa svet predomnou kozmickou rýchlosťou, ktorú som nečakala. Bol to ako blesk z jasného neba. Všetko sa zmenilo. Stojím na okraji a rozmýšľam, či sa mám spustiť dolu alebo ísť stále hore a hore. Premýšľam, či to už nestačí, či nie je lepšie zastaviť sa a poobzerať sa okolo, či nie je lepšie ostať práve tam, kde som. Chcem vôbec zmenu? Chcem, aby sa niečo zmenilo? Vpravo alebo vľavo? Hore alebo dole? Kde mam ísť mi nikto nepovie ... a práve ten nikto sa stále so mnou rozpráva. Práve ten nikto je vždy so mnou, vždy len ten nikto. To už fakt nie je na svete človek, čo by išiel so mnou? Vždy sa objaví len nikto, samí niktovia okolo mňa. A ten nikto ma vedie vždy tým nesprávnym smerom, pretože vždy to bol len nikto a teraz som tam, kde ma chcel mať, kde ma chcel dostať. A nikto stále zostáva ...

Leaving ...

Keď sa začne svet rúcať ako domček z kariet, je veľmi ťažké zachrániť čo i len základy a vždy sa musí začať odznova, postupne od základov, budovať zázemie, o ktoré sa človek môže kedykoľvek oprieť a vie, že sa mu nezrútia ... Je však jednoduché začínať vždy od začiatku, vždy stáť na štartovacej čiare bez myšlienok a bez akýchkoľvek podkladov? Je to ako nekonečná pieseň, ktorá nikdy nekončí, len sa dookola stále točí, stále dookola dookola jedno a to isté ... a keď už nevládzem, tak si vykopem vlastný hrob, ale nevidím smútiacich, iba ja, opustená, bez pomoci, úplne sama ... odídem ...

The way ...

Cesta je veľmi kľukatá, sama zákruta, prekážka a jama ... zdá sa byť úplne neskutočne dlhá. Nezdá sa, že niekedy skončí, nezdá sa, že sa zlepší, nezdá sa, že bude raz i lepšie ... Skladám si život s čriepkov vlastného osudu a keď sa však už zdá, že cesta sa zlepší, život sa rozbije na márne kúsky osudu. A tak stále dookola všetko sa neustále opakuje ...